Máloktorému cudzincovi sa podarí dostať do domu japonského kováča mečov. Ja som mal to šťastie a deväť mesiacov som strávil v dielni Kei-un u majstra Naohiro ako uchi-deshi /žiak v dome/. Jedol som jeho ryžu, spal som pod jeho strechou a nasával vedomosti. Skutočne, veľké šťastie ma postretlo. Vďaka brúsičovi mečov menom Hasuhana Sanjuro, ktorý sa za mňa zaručil, som sa tak dostal na miesto, ktoré je inak cudzincovi nedostupné. Nezištná pomoc týchto dvoch osobností ma zrejme navždy poznačila.
V horskej dedinke Kodaira, asi hodinu a pol severne od Tokya vyrába profesor Naohiro čepele, ktoré sa svojou kvalitou a vizuálnym spracovaním dajú zaradiť medzi meče z obdobia Kamakura /1184 – 1333/. Ako „žiak v dome“ som mal možnosť nielen sledovať majstra pri práci, ale pod jeho vedením a dohľadom som dostal šancu vstrebávať viac a viac informácií o metalurgii, výrobe, konštrukčnej vyváženosti brusu a štýlovom zaradení starých čepelí do rôznych období. Približne raz do mesiaca sa konala v susednom meste znalecká škola – Kantei, na ktorú prinášal renomovaný profesor z tokyjského múzea národné skvosty. Úlohou študujúcich bolo určiť vek, školu, príp. meno a presnejšie údaje o mečoch, ktoré ako inak, mali nasadenú rukoväť, a teda nebolo možné prečítať meno, príp. podľa hrdze na tŕni určiť vek čepele. No našli sa aj takí, ktorí boli schopní týchto päť mečov presne identifikovať.
Bežný pracovný deň žiaka začínal ráno o 8.00, kedy pripravený čakal v študovni na príchod učiteľa, ktorý zadelil prácu na celý deň. V prípade, že mal žiak rozpracovanú niekoľkodennú prácu, učiteľ ju pozorne skontroloval, prípadne poradil ako ďalej. Obedová prestávka začínala o 12.00 a trvala hodinu. V tomto čase si žiak mohol ísť nakúpiť jedlo, relaxovať, ísť na prechádzku alebo študovať odbornú literatúru. Po prestávke sa pracovalo ešte do 21.00. Potom nasledovalo dobrovoľné štúdium odbornej literatúry alebo štúdium Shiage togi – jemné brúsenie, ktoré trvalo väčšinou do 23.00 alebo občas sa „prehuplo“ aj do ďalšieho dňa. Víkendy boli tiež pracovné, i keď po požiadaní o voľno ho učiteľ bez problémov povolil. Človek tak mal možnosť spoznať okolitú prírodu, obchody, chrámy, atď. Majster pri kontrole nedokonalého žiakovho „obrobku“, väčšinou iba poznamenal, že práca ešte nie je dokončená a že má ešte pokračovať. Pri tomto štýle výučby žiaci doslova „šedivejú“. Musia pokračovať aj napriek tomu, že ich zmysly nie sú schopné vyhodnotiť vážnosť menších chýb, ktorých sa dopúšťajú. Malé chyby sa rýchlo kopia, čoho následkom je likvidácia výrobku. Učenie na vlastných chybách. Často, keď som si pýtal radu, napr. pri rytí do žliabkov Hi do čepele, keď už som nevedel ako ďalej, a problém mnou zapríčinený sa zväčšoval, som dostal odpoveď. „Sám som to pokazil, tak to mám aj sám opraviť a že sa mám lepšie pozerať.“ Problém je v tom, že žiak nie je schopný reagovať na požadovanú skutočne vysokú kvalitu. Jeho oči nepoznajú, ako využívať odraz svetla a podľa neho zisťovať, kde je priehlbina a kde vrchol. A tak sa z dier stávajú ešte väčšie diery a horizonty zostávajú nepovšimnuté. Prichádza stres, ktorý je následkom zúfalosti, nevedomosti a bezradnosti. Pretože brúsiť alebo ryť do diela tej najlepšej kvality, ktoré svojou snahou žiak dovedie k takej „dokonalosti“, že je už často nepredajné, k ničomu inému nevedie. Resp. vedie ku rýchlemu rastu žiaka za predpokladu, že to jeho psychika vydrží. Zo stresu sa stáva dôverný známy. Inej cesty však bohužiaľ niet. Jedine týmto spôsobom sa v žiakovi môže vyvinúť seriózny prístup k práci a absolútna sústredenosť. S pocitom, že pracujete na cvičnom, bezcennom kuse železa sa nedokážete vybičovať k maximálnym výkonom. Psychika žiakov je vďaka tomu tak našponovaná, že po opakovaných, nezvládnutých úkonoch často praská. Nastáva nechuť do jedla, vracanie, vážne vyhodnocovanie hodnôt a významu žitia a často aj odchod zo štúdia. Tlak je skutočne veľký, ale nie je to ani tak tlak zo strany učiteľa ako skôr tlak zo strany samotného žiaka, ktorý strašne chce ale dlho, dlho nedokáže...
Vďaka tomuto deväťmesačnému študijnému pobytu som čiastočne spoznal mentalitu a japonský prístup k práci, ako aj samotné uvažovanie výrobcov mečov a ich zberateľov. Teraz už jasnejšie vidím hranice ľudských možností. Tam som pochopil, že je ďaleko dôležitejšie ako naučiť sa danému remeslu, osvojiť si poctivý prístup k práci. A že zjednodušovaním práce klameme hlavne sami seba a odopierame si možnosť osvojiť si časom zručnosť remeselníka. Preto si myslím, že premrhať svoj životný čas neriešením problémov je veľká nerozvážnosť a svedčí o slabosti jednotlivca. Pochopil som, že práca na sebe samom a zveľaďovanie ducha je na celý život. Prvé kroky vedú práve cez seriózny prístup k práci. Môj učiteľ ako aj jeho najstarší žiak pre mňa urobili veľmi veľa. Ak niekto tvrdí, že samuraji vymreli v r. 1868, zákazom nosenia mečov na verejnosti, tak sa veľmi mýli. Ja som mal to šťastie a česť, dvoch z posledných poznať.
zdroj: http://www.comics-salon.sk/index.php?page=show&id=23
odkazy: